STILL YOU

cítiť čerstvo pokosenú trávu, zabárať si ruky do piesku, hodiť sa unavená do vlastnej postele, dať si ráno prvý dúšok kávy a večer poslednú cigu, prehrabávať sa v starých babkiných veciach, ovoniať starú platňu alebo knihu, potulovať sa parkom a tajne pozorovať ľudí, plávať v lete sama v bazéne a nikto navôkol, písať na písacom stroji, počúvať gramofón a sledovať pri tom ako sa otáča platňa, čítať si obľúbené pasáže knihy dookola a spievať si pri každom vhodnom i nevhodnom momente, zasmiať sa s kamarátkami a pretárať s nimi pri tom celé hodiny, iba tak, odhryznúť si zo zakázaného ovocia, proste vyparatiť niečo, ľahnúť si do trávy, počúvať pradúceho tvora, ktorý sa obtiera o členky, pozorovať oheň.... to všetko milujem... ale kam sa to hrabe na teba?!

Can't feel you

v poslednej dobe len rozmyslam.  Ako je smiesne, ze prave sneh dokaze zahriat nase srdcia, ake je smutne, ze sa nemam ku komu privinut.. NEVIDIM, NEPOCUJEM, NECITIM TA, A PREDSA VIEM ZE SI. Niekde naokolo. Cakam. Tak si ma najdi.  Dovtedy budem dalej predstierat, ze ta nepotrebujem..

Mesiac

Mesiac, tá veľká strieborná guľa prežiarujúca naše bezsenné noci. 

Posypaný zaschnutými slzami pútnikov stratených vo výškach hviezd. 

Tá veľká večne smutná tvár, ktorú vidím keď zdvihnem hlavu, svietiaca na cestu do tmy.

Každý jeden raz nastupujúci po ligote zlata.

Skromná tvár, pokorne znášajúca úlohu prevádzača na rieke Styx. 

Ten pravý a jediný poklad zahalený v nebeskom hodvábe.

Tíško sediaci vždy v žiary hviezd, a predsa výraznejší. 

Káždú jednu noc ukazujúc nám v tieňoch svetlo. 

Zas  a zas zavedia ťa až do útrob tvojej samoty. 

Knieža melanchólie, princ opustenosti, kráľ tmy.

Pmaly sa vznášajúc pomedzy ročné obdobia. Na jar dodávajúci smútok umierajúcemu snehu. V lete poskutujúci útočisko pred zbesilým vírom farieb a zvukov. Na jeseň strašiaci tieňmi pod umierajúcimi stromami a na mŕtvych cintorínoch. A v zime, počaj tej mrazivej čistoty rontgenujúci naše chladné a prázdne duše.

To je mesiac. 

Zabudnuté staré oko priestoru, oživujúce to mŕtve v nás. 

Nemý spoločník hviezd a ľudí, cez deň skrytý, vyplavujúci sa len v noci. 

Kradnúci naše sny zo zeme ku hviezdam....

a predsa viem, že iba on mi rozumie, veď on je ten čo vidí moju temnú stánku 

                                                         

Kolotoč

Ako tak sedím na tom kolotoči a on sa krúti rýchlejšie a rýchlejšie nestíham vnímať kto a čo je naokolo. Zaujímajú ma len dve veci: Kedy sa konečne povraciam a kým som bola...

                              

Hmla

V poslednej dobe strácam prehľad o tom koľko je hodín, aký je týždeň, kde to som, no hlavne, uniká zmysel toho prečo tam som. Pravdepodobne to bude "jesennou depresiou". Avšak to si nemyslím.Skôr mám toho veľa a predpokladám, že v tomto období ma majú dosť aj moji priatelia. Čo ma "serie" zo všetkého najviac. Môj organizmus už celkom pravidelne preskakuje štádium rezistencie a skáče rovno na exhausciu. Zostáva mi len dúfať a úfať v zmenu. Tá hádam príde v dohľadne. Pripájam fotku so zámerne odseknutou hlavou, ono na ten môj "ksicht" aj tak nie je pený pohľad. Plus pripájam srdcovku od Depeche Mode:

Identita

Stratená v mori slov,

kde všetky znamenajú jediné.

Bezmocná voči sebe samej.

Túžiaca zazrieť,

 aspoň na malý moment,

v zrkadle šťastný odraz vlastnej tváre.

Najsmutnejšie však naďalej zostáva,

že ja sama sa robím šťastnou.

Mala by som sa.

Svojimi túžbami, ideálmi, vzormi...

Som to ja?

Možno len obraz všeobecne známeho ´´dobra´´ mi vygumoval úsmev z tváre.

Tie večné pravdy z televízora s večnou-dvojročnou zárukou.

Azda nie ja tvorím svoje ideály a túžby, ale ony mňa.

A niekde v nich som na pozadí sveta,

 rozplynutá v čiastočkách nepoznaného.

Čo ak ani nebudem,

pokiaľ nezreálnim predstavy krúžiace mysľou?

Naplnená v ich naplnení...

Moje,

nie iných, tých,

tých čo mi chcú pre ´´mňa´´ len to najlepšie.  

A potom v realite naplnenia túžob a vysnívaných predstav uvidím v pozadí stáť seba- skutočnú.

Again

Again, again. 

               Again, again. 

 I'm still there. 

    Again, again. 

Nothing new, is there.

       Behind your door.

Waiting. 

                             It's all fair?!

 Without hope. 

                   Without any ideas. 

          Again, again. 

I  can hear knocking, 

             but only in my mind. 

I can smell coffee. 

                Black coffee with drop of blood. 

                                                OH!  What a taste! 

Like every morning.

     It starts to be pathetic.

                          Again, again.

I'll be waiting there always.

       With nothing to say,

                                             with fear in eyes, 

 with the whole heart.  (My heart?)

          HOLDING GOLDEN TICKET, 

                                 FROM A SECOND-HAND. 

                         

 

   

LOVE

                 

      I don´t think about future, I don´t remember past, I can only see your eyes...

Dnes nie je Mikuláša

Začala som s názvom mojej obľúbenej zbierky poézie, ktorú prekvapivo ( aspoň pre mňa) napísal slovák- Jozef Urban. Ak mám zodpovedať otázku prečo mám blog ( nezáleží na tom, pre koho) , poviem asi ... Pravdepodobne preto, lebo sa mi páči myšlienka opisovania života niekde mimo facebook. Niekde, kde si vás nájdu ľudia (poprípade začnú odberať), ktorí vás ''chápu'' a chcú vedieť o vašom živote (možno preto, že im pripomína ten ich). Aj z dôvodu možnosti poskladať si akési puzzle na internete, dať dokopy celú súčasnú situáciu  a môcť si ju pozrieť ... hocikedy. Keď už som začala s obľúbenou poéziou pripájam k tomu pomyselnú chuť dvojky bieleho a obľúbený song pre príjemný večer.