Zivot je ako cigareta. Pri narodeni sa zapalite a cakate kym si z vas niekto potiahne aby tak dal vasmu zivotu zmysel . A tak horite a cakate. Cakate ze nedohorite skor ako vas niekto stihne ochutnat zobrat si z vas kusok a dat vam tak zmysel. Ze proste nebudete vyhodeni von z okna bez toho aby sa vas niekto dotkol a nieco si vas zobral, ze si vas vsimne, vezme tak blizko, tak hrozne blizko az sa bude moct popalit. Ze donho preniknete a on do vas. Lebo nie je nic horsie ako vediet pri zhasinani ze ste horeli zbytocne. Ze ste horeli pre seba. Je to to riziko, tej choroby, ze toho ktory vas ochutna preklajete nejakou chorobou, alebo ze mu nebudete chutit. Ide o to cakat na toho ktoremu budete chutit. Kvoli ktoremu budete radi ze sa rozdavate a ze nakoniec zhasnete. Dufat , ze niekto taky vobec je. Ze budete tu moznost ho stretnut vobec mat. Ze sa nepopalite. Ale o tom je zivot horiet az kym nezhasnete.
