Mesiac, tá veľká strieborná guľa prežiarujúca naše bezsenné noci.
Posypaný zaschnutými slzami pútnikov stratených vo výškach hviezd.
Tá veľká večne smutná tvár, ktorú vidím keď zdvihnem hlavu, svietiaca na cestu do tmy.
Každý jeden raz nastupujúci po ligote zlata.
Skromná tvár, pokorne znášajúca úlohu prevádzača na rieke Styx.
Ten pravý a jediný poklad zahalený v nebeskom hodvábe.
Tíško sediaci vždy v žiary hviezd, a predsa výraznejší.
Káždú jednu noc ukazujúc nám v tieňoch svetlo.
Zas a zas zavedia ťa až do útrob tvojej samoty.
Knieža melanchólie, princ opustenosti, kráľ tmy.
Pmaly sa vznášajúc pomedzy ročné obdobia. Na jar dodávajúci smútok umierajúcemu snehu. V lete poskutujúci útočisko pred zbesilým vírom farieb a zvukov. Na jeseň strašiaci tieňmi pod umierajúcimi stromami a na mŕtvych cintorínoch. A v zime, počaj tej mrazivej čistoty rontgenujúci naše chladné a prázdne duše.
To je mesiac.
Zabudnuté staré oko priestoru, oživujúce to mŕtve v nás.
Nemý spoločník hviezd a ľudí, cez deň skrytý, vyplavujúci sa len v noci.
Kradnúci naše sny zo zeme ku hviezdam....
 |
| a predsa viem, že iba on mi rozumie, veď on je ten čo vidí moju temnú stánku |
