Stratená v mori slov,
kde všetky znamenajú jediné.
Bezmocná voči sebe samej.
Túžiaca zazrieť,
aspoň na malý moment,
v zrkadle šťastný odraz vlastnej tváre.
Najsmutnejšie však naďalej zostáva,
že ja sama sa robím šťastnou.
Mala by som sa.
Svojimi túžbami, ideálmi, vzormi...
Som to ja?
Možno len obraz všeobecne známeho ´´dobra´´ mi vygumoval úsmev z tváre.
Tie večné pravdy z televízora s večnou-dvojročnou zárukou.
Azda nie ja tvorím svoje ideály a túžby, ale ony mňa.
A niekde v nich som na pozadí sveta,
rozplynutá v čiastočkách nepoznaného.
Čo ak ani nebudem,
pokiaľ nezreálnim predstavy krúžiace mysľou?
Naplnená v ich naplnení...
Moje,
nie iných, tých,
tých čo mi chcú pre ´´mňa´´ len to najlepšie.
A potom v realite naplnenia túžob a vysnívaných predstav uvidím v pozadí stáť seba- skutočnú.
